„Zase vidím za soumraku, na pozadí šedejch mraku, mlčenlivej zástup kamarádu...“
Vlak letel sviežo zelenou krajinou popod končiare „Skalistých hôr“ - Vysokých Tatier. Sem – tam otvoril Dávid okno a vpustil do vozňa čerstvého vzduchu. Všetko navôkol žije jarou. Slnko len pred malou chvíľou vystúpilo zo svojej nocľahárne, kdesi tam za vrchmi, čo stoja na východe, po našej pravej strane. Nie sú to vysoké vrchy, je to vlastne také nižšie horstvo s veľkou rozlohou. Momentálne ho len obchádzame – najprv z juhu, potom zo západu a nakoniec nás vlak vyhodí na jeho severnej strane. Na stanici v Starej Ľubovni sa všetko náhli do práce, do školy a ktovie kde ešte inde. No štyri, dosť nápadné postavy, od ostatných však očividne vyčnievajú z tohto davu. Nielen to, že sa veľmi nenáhlia, ale to ich výstroj nie je u nás zvyčajná. Veď aj preto vzbudzujú pozornosť všetkých navôkol: „Aha, kovboji! A kde idete?“ Na stanici sa ešte doplňujú zásoby a to nielen do brucha ale aj do batoha: „Štyri dutníky prosím a ešte jeden chlieb do rezervy! Díky. Dovi!“ „Táák a poďme!“ Autobus nás ešte poviezol nejakých pár míľ. Vysypali sme sa z neho so všetkým nákladom – batohmi a gitarou. Nechávame za sebou dedinu Nová Ľubovňa aj s jej prekvapivými pokrikmi, ktoré sa nám ozývajú za chrbtom. „Zbohom civilizácia!“
Prečvachtali sme potok, ktorý nás veľmi nepotrápil a rozbehli sme sa na šíre pláne okolitých pasienkov. Pred nami sa čneli kopce do ktorých sme sa práve išli „zahryznúť.“ Sotva sme došli na ich upätie, už som len ako kráčajúci na konci výpravy zbadal v tráve na briežku oddychujúce klobúky. Feri len lamentoval, že ešte sme len na začiatku a už sa vyvaľujeme v tráve. Števo len nemilosrdne velí: „Vstik! Ideme! Mame na dnes toho dosť čo prejsť.“ Spolu s Ďurom mali už skôr vyhliadnuté jedno fajne kempovisko – lúka na Jankovci (1169 m.n.m.). Kráčali sme po pohodlnej lesnej ceste, ktorá rýchlo a asi po pol hodine ústila na tiahlej lúke. Z nej už sme si vychutnávali prvé výhľady na sever krajiny. No keď sme chceli pokračovať ďalej, nemilo nás prekvapil veľký a hlavne dosť hlboká strž, ktorú bolo potrebné nejako prejsť. Prvým úspešným, ktorému sa to podarilo bol Dávid. Aj Ďuro by to zvládol, ale už keď bol skoro na druhej strane, podal ruku ťažko sa štverajucému Ferimu. No Ďurové kotvenie druhou rukou (haluz kríku) povolilo, a obaja sa už aj váľali na dne strže a s veľkými batohmi. Števo na jednej a Dávid už na druhej strane sa tiež váľali na zemi, ale od smiechu.
Lúka nás konečne doviedla do krásneho sedla pod vrchom Borsučiny. Spomenuli sme si aj na nášho spolužiaka, ktorého nám prezývku kopec pripomínal J. Tu sa napájala aj cesta, ktorou sme mali isť podľa pôvodného plánu z obce Jakubany. Obdivovali sme krásny kopec, no nevšimli sme si že za naším chrbtom stojí oveľa väčšie monštrum – hlavný hrebeň a jeho prvý vrchol Predné hory (1062 m.n.m.). No veru, v polovici výstupu nám už prestavalo byť do smiechu. Bolo sparno. Oddychovali sme nielen preto, že sme nevládali, ale aj preto, že sme sa chceli pokochať sa krásnou okolitou krajinou, ktorá čím ďalej, tým viac ostávala utopená kdesi dole pod nami. Na jednom kríku visel niečí sveter. Zvažovali sme či sa nezíde J. Väčšinou sme vystupovali otvorenou východnou stráňou. Ešte posledný smrekový háj a boli sme na lúčnatom, skoro hôľnatom hrebeni pretkávany osamelými smrekmi. Tu sme všetci jednohlasne zvolali: „Obed!“ Obed? Tak obed. Zničil nás však viac ako samotný výstup na hrebeň. Všetci políhali na hustý koberec vysokohorskej trávy. Len do šumu premávajúceho sa vetra sa z z horského hrebeňa niesli tóny gitary: „Nečekej už marne dál, kdy se jezdec objeví. Kde skončila cesta má, jen vítr a písek ví...“
Po poobedňajšej sieste sme šlápali mäkký koberec horského hrebeňa smerom na juh, k najbližšej masívnejšej hore – Repisko (1250 m.n.m.). Tu už nás privítal hustejší les. Na konári stromu sme našli niečije nohavice. Tu sa cesta dvojila. Jedna išla traverzom popod Repisko a druha, menej výrazna išla viac vrchom. Po krátkom dohadovaní sa, sme sa rozhodli, že výprava pôjde vrchom. A tu sa vyskytla prvá chyba. Cesta nás doviedla do tak hustého mladého smrekového lesa, že sme museli olamovať konáre, aby sme sa cezeň prebili. Preto odporúčam isť, kto pôjde tadiaľ, spodnou cestou (vrstevnicou vpravo). Ale šťastlivo sme vyšli na ceste za Repiskom, rovno pri prameni, ktorý nám ponúkol užasne osvieženie, čo každý z nás tak postrádal. Z Repiska sme zbehli na lúky Baniska. Pred nami sa týčila najvyššia kóta Levočského pohoria – Čierna hora (1289 m.n.m.). Tú z dnešnej trasy, kvôli časovej tiesni asi vynecháme. Náš pohľad teraz zaujal iný objekt. Sedlo pod vrchom Jankovec – dnešné kempovisko. „To až tam máme dnes dôjsť?!“ No lamentovaním sa nikde nedostaneme. Ideme! Na úpätí čiernej hory sme sa stretli s lesnými robotníkmi, čo pílne a „stihlne“ nám neustále zmenšujú naše lovištia. No čo už. V polovici svahu sa cesty rozdvojovali. Jedna pokračovala hore na vrchol a tou vľavo sme sa pustili my. Tá nás viedla traverzom dole na juhovýchodnú rázsochu. Keď všetci tu uvideli krásnu čistinu obklopenú smrekovou húštinou, ej...bolo čo zvažovať, či ísť ďalej alebo utáboriť sa tu do jedného kúta čistiny. Ale Števo neustále trval na kempovaní na Jakovci. „Uvidíte aký tam je perfektný výhľad, aká perfektná lúka so zákutiami na kempovanie...“ A šlo sa ďalej, po ceste dole dolinou. Vedľa cesty na pníku bola prevesená kožušina z líšky. Dávid poznamenal: „Vyskočila z kože.“ Ani sme si nevšimli, že nad nás sa preniesol akýsi búrkový mrak. No ten len pohrozil zopár kvapkami a šiel si svojou cestou. Na dne doliny sme prekrížili potok Jakubianku a dávaj hore protiľahlou dolinou. Spočiatku to šo fajn, lebo šla tu cesta, ktorá len mierne stúpala nahor. No tá však asi po kilometri skončila. Čo teraz? Nad nami je miesto kempovania a cesty niet. Jediný riešením bolo skalnaté koryto malého potoka, strmo nahor. Toto bola bodka za dnešným putovaním! Keď sme to po hodine vyšli doslova po štyroch, boli sme na lúke na Jankovci. Sláva! Pod košatými smrekmi na kraji lúky sme sa zložili. Tí, ktorí vládali, šli hneď chystať drevo. A tak o chvíľu už plamene ohňa poskakovali oproti nočnej oblohe a lietajúce iskry blúdili pomedzi jagajúce sa hviezdy. Všetci si spokojne pobafkovali z cigary a pospevovali do tónov rosou postriebrených strún gitary. Nechýbala ani „láhev kořálky.“ To všetko sa nieslo v duchu posvätného čara divokej a nespútanej nočnej divočiny, čo nás obklopovala navôkol. Keď sa potom išlo spať, všetkým ešte dlho znelo v ušiach: „Chráňte tu nádheru vy romantičtí blázni už pro to věčný mládí...“
„Ráno už balí každý svoj stan. Na hlavu klobúk a kempu: Good Bye! ...“ Vyspatý, nevyspatý, zbalili sme náš „minikemp“ a šli sme ďalej. Dole z Jankovca, popod Piesočný vrch, až sme sa asi po dvoch hodinách dostali na nádhernú lúčnu stráň Čiernohuzeca (1216 m.n.m). Po spoločnej foto sme zbehli na lúčnatý hrebeň Chmeľova. Odtiaľ sme sa dívali, čo nás dnes čáká, ale aj koľko sme toho už dnes stihli. Mali sme stále ešte dobrú výšku (1039 m.n.m.). Po veľkých stúpaniach nás teraz čakal nemilosrdný zjazd dole do údolia rieky Torysa. Plánovali sme to cez dolinu, čo bola od nás na severovýchod. Nachádzajú sa tu totiž pozostatky z násilne vysťahovanej osady Čierťaž (miest. Čertež) v roku 1953, kedy v Lev. vrchoch bol zriadený vojenský výcvikový priestor. No minuli sme sa cesty ktorá nás tam mala zaviesť. Zišli sme rovno k rieke Torysa, pri ústi doliny Čierťaž. Tu ton už bolo čosi iné. Viedla tu asfaltová cesta, po ktorej sme sa pustili až do dedinky Tichý Potok. Dávid však tu so všetkými vybabral. Vytiahol z ruksaku sandále a ťažké boty, aké mal každý z nás na nohách, zavesil a na batoh. Cestou sme sa zastavili v ďalšej vysťahovanej a zaniknutej dedine – Blažov. Pred Tichým Potokom to počasiu predsa len nedalo, že sme ešte stále suchý, a prihnalo nám oblak, ktorý nám ponúkol malé osvieženie. V dedine čo sa prvé hľadalo, tak bolo miesto kde nám načapujú fajne vychladené pivo. Aj sme ho našli. A tak po dvojhodinovom oddychu, sme sa v dobrej nálade pobrali späť odkiaľ sme prišli – do divočiny. Tu viedol konečne značený turistický chodník. Po polhodine sa cesty dvojili. Všetci, okrem Dávida, sme šli spodnou, okolo potoka Černakovec. Dávid však trval na tom, že on ide správne. Dlhý čas sme o ňom nevedeli. Krátko sme sa zastavili pri Černakovských vodopádoch. Dobrá sprcha. Odporúčam J. Asi po hodine sme na kraji križovatky lesných ciest zazreli niečo na zemi. Dole bol zráz a pod ním tiekol potok. „Čo to je?“ No hádajte! Davidov ruksak. A kde je on? Aha! Stačilo prísť k ruksaku a hneď sme ho zbadali dole v potoku ako moči nohy vo vode. Iné sme ani od neho nemohli čakať.
Šlapali sme červenou značkou na hrebeň Bišar (981 m.n.m.). Kľučkovali sme pomedzi drevené senníky, ktoré sú takou raritou pre túto oblasť. Dnes už nie sú síce využívane, čomu nasvedčujú aj zarastajúce lúky lieskami, no pri zapadajúcom slnku pôsobili mysteriózne. Ako sme stali pri jednom z nich, naraz sa spoza neho ozval riadny dupot a z vysokej trávy sa dvihlo asi 15 kusov divých svíň a okamžite zmizlo v lese. No trable začali, keď sa po hrebeňom odpájala červená značka a bolo potrebné ísť „naslepo“. V domnení, že sme už na hlavnom hrebení, sme sa pustili po akejsi neznámej rázsoche, ktorá však nápadne začala prudko klesať. Najviac si to zlizol Dávid, ktorý v momente, keď Števo zavelil, že ideme zle, bol už hodne pod úrovňou hrebeňa. Jáááj, ten ale spustil „litánie.“ Ale hlavne je, že sme nakoniec našli cestu na hlavný hrebeň. Veľmi sme chceli dojsť na úchvatne lúky v sedle pod vrchom Spišská (1056 m.n.m.). Boli sme na jednej zarastenej čistinke, asi už len 200 m od cieľa (to sme ešte nevedeli), keď Feri to už – už chcel vzdať: „Ja už nikde nejdem. Mám všetko čo potrebujem na prenocovanie. Vy keď chcete, tak choďte.“ Ale samozrejme, že tam neostal, lebo medzitým sa Ďuro so Števom vrátili z prieskumu okolia a zvestovali ostatným, že už sú vlastne na mieste. Nádherne tam je. Kto tam ešte nebol, prichádza oveľa. Toto miesto je však ľahko dostupne, na rozdiel od ostatných, čo sme prešli, lebo asi 3 km pod nami sa nachádzala dedinka Oľšavica.
Rozložili sme sa rovno na hrebeni. Dúfali sme, že neprihrmí žiaden „Perún.“ Na západ od nás sa čnel vrchol Spišskej. Tu len nedávno objavili spelologovia najdlhšiu pseudokrasovú jaskyňu na Slovensku, až 700 m! Na to sme si v ten večer ani nespomenuli. Nevedeli sme sa vynadívať ako sa modravé diaľky ponárajú do nočnej tmy. Z neďalekej dedinky sa ozýval ešte akoby zabudnutý zvon. Oranžovo krvavé zore ešte matne ožarovalo okolité vrchy. Oheň praskal a plamene poskakovali po tvárach okolo sediacich. Do orchestru neúnavných svrčkov sa zapojila aj naša gitara. Maximálna pohodička, akú si človek, ktorý to nezažil, nemá ani najmenšej šance si to predstaviť...
Aj napriek všetkým opatreniam, na nás slnko už od skorého rána riadne pražilo. No čo sa dalo robiť. Vstali sme a robili si „snídani.“ Obloha bola azúrová, bez jediného mráčika.
Ale komu by sa chcelo z takého lukratívneho miesta len tak isť hneď preč. No keď to nešlo „pod dobrotky,“ muselo „po zlotky.“ Aj keď obloha bola ako na Sahare, no kde sa vzali, tu sa vzali, naraz sa na západe zjavili ťažké búrkové mraky. Veci sme rekordne rýchlo pobalili a dávaj dole z hrebeňa do najbližšej dediny. No nestihli sme to. Tento krát nám to bolo všetko zrátane. Asi 15 minút od Oľšavice nás chytila riadna prietrž mračien. Ale boli sme už v dedine a sušili si veci na autobusovej zastávke. Medzitým prestalo pršať, no vzduch sa prudko ochladil a ostala už zatiahnutá. Čo teraz? Niektorí zmokli viac, iný by to ustali. No nesedeli sme len tak. Otočili sme to pár krát do najbližších potravín pre zopár „lahváčov“ a hneď sme zabudli na dážď, ktorý, ako vyzeralo, ešte nepovedal posledné slovo. Števo dokonca vytiahol gitaru a z autobusovej zastávky na strede dediny sa nieslo: „Padá dážď a vzduch zvlhol vodou...“
Pôvodne sme plánovali ešte dôjsť až do Levoče, ale počasie nás prinútilo tento plán trochu pozmeniť. Tento úsek sme už aj tak skoro všetci poznali a autobus už medzitým stál na zastávke.
