Ten ruksak plný naradia ja neberiem!
30.4.2011
„Ten ruksak plný naradia ja neberiem!“ už hodnú pol hodinu sa sťažuje Ďuro. „Ta neber! Klince budeš zatĺkať päsťami a drevo píliť zubami!“ znela Števova odpoveď, „už nejako sa musíme odniesť.“
Dnes sme sa vybrali na náš flek zrealizovať nejaké plány, ktoré sme koncom zimy začali plánovať. Po lamentovaní, s čím začať najprv, rozhodli sme sa postaviť vstupnú bránu a a pozbíjať zábradlie na dolnom konci campu, nad nevysokým zrázom.
Bol pekný aprílový deň. Vyrazili sme na pravé poludnie. Na autobusovej zastávke nás už v klobúku nedočkavo čakal Dávid. Vyviezli sme sa autobusom aj celou „pojazdnou dielňou“ až na zákrutu pred Závadou. Šofér, ako vždy, najprv šomral, že mimo zastávky nezastavuje. Ale nakoniec nás tam vyhodil. Najprv nás ovial svieži vzduch od potoka a už sme šlápali hore do Zeleného údolia.
Po krátkom oddychu, sme sa vybrali chystať stavebný materiál. V našom „nepísanom zákone“ samozrejme stojí, že nikdy na takéto, ani podobné účely nezotíname živé stromy. To len aby bolo čitateľovi jasne. Keď už bola nahromadená dostatočná kôpka guľatiny, zahrali sme sa na krtkov, a vyryli dve diery do zeme – základy na vstupnú bránu. A o hodinu už brána stála. Síce ešte bez symbolov, tie Števo už začal doma pripravovať. Nasledoval krátky oddych. „Chcel by som tu dole ešte spraviť takú nízku ohradu, také drevené zábradlie, aby bol kemp z dolnej strany tak opticky ohradený,“ povedal Števo. Ostatní nato: „Tak poďme kým sme rozbehnutí v práci!“ A tak sme boli rozbehnutí, že to bola pre nás hračka. Ej ale mocné sme spravili to zábradlie!
„Po dobrej práci by bodlo aj dobre pivo, čo vy nato?“ S takúto „ťažkú otázku položil ostatným Dávid, ktorí sa lenivo rozvaľoval na tráve. Dvakrát nebolo potrebné nikoho presviedčať. Gitaru na plece a išlo sa. Smer – hostinec Lipa na Uloži. Ešte sme len vošli a už sa nám tri piva čapovali. Jedno, druhé, tretie a už bola gitara vybalená a trampské pesničky spôsobili to, že rádio, ktoré tu hralo, sa hneď vyplo a „...spievali sme Greenhorns part.“ Po chvíli spievania sme však zistili, že nespievame sami. Od vedľajšieho stola sa k nám pripojila jedná partia. Ako nám neskôr povedali, tak boli to členovia levočského turistického klubu Ski – Montana. Fajne sme si spoločne „zamulatovali“ a keď už nás hostinská zatvárala, tak sme sa rozlúčili a vybrali sa na pochod nočnou krajinou do Zeleného údolia. Na Lipe nás ešte oslovila majiteľka hotela Flóra na Čingove v Slovenskom raji, či by sme neprišli niekedy v lete zahrať na nejakú grill party, keď bude robiť.
Keďže bolo dosť chladno, hneď po príchode na flek, sme založili oheň a ešte si pospievali s gitarou, až kým sme sa úplne neunavili a nešli spať.
Ráno sme sa už len zbalili, prehliadli si včerajšiu prácu a šli vydali sa na cestu domov. Šlie sme cestou, ktorou sme šli včera večer, čiže cez Uložu. Za dedinou sa naše cesty rozdvojili. Dávid sa rozhodol, že pôjde pešo do SP. Podhradia. Tak sme sa rozlúčili a každy sa rozbehol svojou cestou.