Doma neostaneme!
8.-10.6.2012
Je štvrtok večer. Števo nervózne pohouje po izbe a vyzerá von oknom. Zajtra máme ísť do Veľkej Fatry. Niketoí pozvaní to už vzdali kôli počasiu teraz si už robia vlastný program. „ A koľkí sme ešte ostali?“ Spýta sa Ďuro. „ No ja, Feri, Erik a ty“, odpovie Števo a už aj obaja majú plán B. „Ostaneme tentoktát v bkízkom okolí. Prejdeme Branisko, konečne vytúženú Bachureň a skončíme V Lev. Vrchoch. Nebolo potrebných veľa rečí. Bolo odklepnuté. Erika súhlasil a Ferimu to bolo, ako vždy, viac-menej jedno. „V piatok doobedu vyrážame busom do dediny Vojkovce“, znel posledný „rozkaz“.
Na obed sme si už dávali pivo v Spišských Vlachoch na námesti a posilnení cca okolo jednej poobede sme už sa zahrýzli do dnes najnáročnejšieho úseku výpravy. Bolo potrebné zdolať 600 metrové prevýšenie z Vojkoviec (520 m.n.m.) na Sľubicu (1129 m.n.m.). Ale väčšie problémy sa nevyskytli, aj keď jeden úsek Feri šiel dokonca po štyroch!
Keď sme sa blížili k vrcholu, oblohu začali tiahnúť ťažké čierne mraky, ktoré však našťastie nepriniesli so sebou žiadny dážď. A tak sme ostali mokrý len od potu.
Pokochali sme sa nádherným výhľadom na celý Spiš, popritom niečo si zajedli. Ochvíľu sme už boli opäť na pochode.
V sedle Humence začala erika štvať odbočka k jednému motorestu – „Ta vôňa sladu pokoj nedá...“ J. No nedalo sa nič robiť a my sme museli ísť ďalej hrebeňom Braniska.
Hrebeň sa čím ďalej, tým viac zúžoval a pomedzi stromy sme zahliadli sivé brala Rajtopíkov (1036 m.n.m.). Víťazne sme prešli kamennou bránou.
Nasledoval vrch Rudník (1024 m.n.m.) s televíznym vysielačom vo svahu. Zbehli sme okolo neho dole svahom. Zastavili sme sa až v priesmyku Branisko – „Chválabohu“, ktorý každý si dobre pamätá, kto cestoval na východ, prv než bol postavený diaľničný tunel Branisko. Pri zrube, ktorý tu stojí, sme sa nejedli. Ochvíľu sme sa pristavili pri prírodnej zaujimávosti – Diablovej diere. Potok tu vlastne vteká do zeme a na druhej strane kopca z nej vybieha. Je to veľmi zriedkavý prírodný jav.
Veľké pokušenie
Cesta nás teraz viedla pomedzi chatky rôzneho druhu. Pri jednej bola studnička a v nej sa chladili dve plechovky piva. No sakra! Pokušenie bolo nie malé! Ale zachovali sme sa čestne a aj napriek stekajúcim slinám sme ich nechali tam sa chladiť.
Stúpali sme nekonečnou dolinou po lesnej ceste. Po pravej ruke sa tiahla dlhá lúka so senníkmi. Dostíla nás kríza. No keďže miesto na camp tu nebolo veľmi vhodne, tak sme kráčali ďalej. Prešli sme popri dobočke na najvyšší vrch tohto pohoria – Smrekovicu (1199 m.n.m.). Bolo y pekné aspoň ráz výjsť na tento vrch. Ale teraz nato nebolo síl ani času. Rezali sme to ďalej hustým smrekovým lesom až sme sa ocitli na veľkých lúkach Kravcovej. Rozhodli sme sa tu rozložiť.
Nachýstalo sa drevo a ochvíľu už aj plápolal oheň a piekli sa klobásy. Každy si našiel svoj brloh, do ktorého po večeri zaliezol. ZVažili sme, že nebudeme rozkládať stany, keďže sme si boli istý že nehrozí nám dne žiadny dážď. ChvíLu nato, ako sme zaliezli do spacákov a oheň už úplne vyhásol, začuli sme od dolného okraja lúky akýsi zvuk motora. Priblížoval sa. Ochvíľu sme aj zbadali dvoje svetiel. Mierili rovno k nám. Čo to má byť? Kto tu čo hľadá v divočine a v noci. Keď sa to priblížilo, zistili sme, že sú to dvaja motorkári. Našťastie len prefrčali okolo nás po lúke a zmizli v lese. A bol opäť kľud.
No kľud netrval dlho. Uprostred noci sme začuli ďalší zvuk. Ten bol však pre nás nepríjemnejší. Malé kvapôčky dažďa začali dopadať na ihličnaté konáre smrekov, pod ktorými sme spali a rozprskovali ich na všetky strany. Na nás dopadali ako jemná sprcha, ktorá však začala naberať na intenzite. To začínalo byť vážne. Ďuro s Erikom mali bivaky, no Števo s Ferom sa zmohli len na prikrytie s celtou od stanu. Dunenie, ktoré ešte pred malou chvíľu znelo z bezpečnej diaľky, sa zrazu dovalili nad nás a za doprovodu bleskov besnelo nad nami. O chvíľu neboli mokrí len Števo s Ferom, ale aj Ďuro s Erikom v bivakoch. Do rána sme už len bdeli a vyčkávali brieždenie. Zdalo sa to byť nekonečné.
Je niečo okolo 6 hod. ráno. V tábore sú všetci hore. Počasie sa zdá byť, akoby sa čas posunul o 3 mesiace neskôr – hmla, zima a sychravo. Rýchlo sme sa snažili z premočeného dreva vytmoliť chabé plamienky. Po niekoľkých neupsechoch sa nám to konečne podarilo. Spočiatku oheň len dymil, no o chvíľu sme si už sušili premočené veci. Najhoršie z nás všetkých dopadol asi Feri. Spacák má komplet mokrý, tak že sa dal žmýkať. Števo bol akurat v lese, keď začul, ako sa ostatní n podnet Feriho dohovárajú o predčasnom ukončení akcie. Vybehol z lesa a všetky alternatívy zarazil. „Veci si vysušíme na ohni a pôjdeme ďalej! Veď čoskro snáď vyjde slnko.“ A skutočne. Hmla začala pomaly ustupovať. Zakonštruovali sme trojnožku, na ktorú sme povešali mokré veci, hlavne Feriho spacák.
O hodinu sme boli všetci schopní vydať sa na pochod už slnečným počasím a nádhernou prírodou. Pred nami sa ukázal slnkom zaliaty masív pohoria Bachureň. Presne tak sa ukázal, ako ho pred rokom videl Števo keď tu bol na vandri s Dávidom, Janom a Jožom Ž. (júl 2011). Vtedy sa však pre nedostatok času museli vzdať výstupu na toto zaujímavé malé pohorie. Potom na jar tohto roku sme tu plánovali spraviť Vítanie jari 2012, no opäť neúspešne. No dnes to vyzeralo sľubne.
Pod Kravcovou sme stretli nejakú skupinku mladých ľudí, ktorý sa vybrali na menší výlet z neďalekej chaty. Pozdravili sme sa na diaľku.
Asi za hodinku sme dorazili do lúčneho Lačňovského sedla. Cestou sme stretli iba jedného turistu. Z neho sme začali stúpať na hrebeň Bachurne. Nečajkali sme taký prudký výstup. Ale výstupu na Sľubicu sa nevyrovnal. Z hrebeňa Bachurne bol náherný výhľad. Nádherná bola tu aj príroda. V Sedle pod Magurou (992m.n.m.) sme sa nachvíľu rozvalili do trávy a vychutnávali si vôňu vysokohorských lúk.
Pokračovali sme smerom na najvyžší vrch – Bachureň, mnaktorý sme však nešli. V sedle pod Bachurňou sme zabočili v pravo, dole z hrebeňa. Tu sme konečne stretli aj nejakých turistov.
Lúčnatou rázsochou sme schádzali dole z masívu Bachurne. Po čase však zostup začal byť riadne prudký. Keď sme nejako dokotúľali do doliny, najedli sme sa v jednej novej drevenej búdke, pri lesnej ceste. Boli sme vyčerpaný. Začal sa prejavovať deficit spánku. Erik dokonca na lavičke tvrdo zaspal.
No bolo potrebné ísť ďalej. Počasie sa začalo zhoršovať a začalo aj kropiť. Pred nami sme v diaľke zbadali dedinku Nižný Slavkov. Všetkých povzbudila predstava piva a tak sme „šlápli na plyn“ a za krátky čas sme konečne sedeli v miestnej krčme. Števovi sa splnil sen – bola tu terasa a čapovali tu Staropramen 10°.
Asi za 2-3 hodinky sme sa v dobrej nálade vyrútili z krčmy a čoskoro aj z dediny. Pokračovali sme červenou značkou. Na lesnej ceste sme stretli chlapov na traktore s plnou fúrou dreva. „Chlapci, kde idete? Šak tam hore medvede sú!“ Len sme sa zasmiali a smelo sa pustili ďalej hore dolinou. Medede sme však žiadne nevideli. Akurát tak zopár kusov jeleníc.
Nachádzali sme sa už v Levočských vrchoch. Konkrétne na Striebornej hore (949 m.n.m.). Tu sme hodný čas čakali na Feriho, ktorý šiel pomaly za nami. Po 15 minútach nám bolo už podozrivé, že kde toľko trčí. Už sme mu chceli ísť na proti, keď sa konečn ukazal na dolnom okraji lúky. Ako nám potom povedal, tak bol taký hladný, že sa musel po kopcom najesť. Proste Feri.
Pomaly sa blížila tma a bolo potrebné sa preto poobzerať sa po nejakom mieste na prenocovanie. Ako sme schádzali zo Striebornej hory, zazreli sme pred nami na druhej strane lúky dve tmavé postavy. Asi nejakí poľovníci. Našťastie išli naším smerom a po chvíli zmizli v lese. My sme sa rozložili na opačnom konci lúky, trocha za hrebeňom. Rozložili sme len mali ohník, na ktorom sme si pripravili večeru a konečne zaľahli. Tento krát do stanov!
Ráno nás zobudil zvuk praskajúceho ohňa, ktorý už stihol založiť Erik. Počasie bolo fajn. A tak po raňajkách sme sa vydali na posledný úsek tohto vandru.
Kráčali sme krásnymi tiahlymi lúkami. Čakal nás ešte posledný výstup na vrch Bišar (981 m.n.m.), ktorý nás fajne prebral. Tu sme sa odpojili od červenej značky. Prechádzali sme miestami, kde sme pred rokom robili Veľký vander cez Levočské vrch. Pod vrchom Spišská (1056 m.n.m.) sme akosi omylom zle odbočili na poľnú cestu. Pôvodne sme chceli dôjsť do dediny Oľšavica, no teraz sm kráčali smerom do Brutoviec. To sa nám však veľmi vyplatilo, lebo v obci Brutovce mali akurat požiarnické preteky, takže tu bol aj napriek tomu že bola nedeľa, otvorený obchod a krčma.
Okolo obeda sme na lavičkách pred obchodom čakali autobus a pili zaslúžené pivo.
