Veľký vander: Volovské vrchy 2.-6. máj 2012

Veľký vander: Volovské vrchy 2.-6. máj 2012

 

 

Veľký vander: Cesta hrdinov SNP Košice -> Mlynky (Sl.raj) 

2.-6. máj 2012

Tak přijíždejí poslední kovbojové

Je horúce jarné doobedie. Po slnko rozpálenom asfalte sa náhlia húfy ľudí a kolóny áut. Medzi dav sa predieraju tri  osoby, ktoré svojím zjavom značne medzi ostatných nezapadajú. Maskačové nohavice, klobúky a košele s domovenkou trampskej osady Zelené údolie na ľavom rukáve.  Pred vlakovou stanicou zakotvia na letnej terase pri pohári čapovaného. 

Hej, zaľesák!

Košice, 2.5.2012, 9:00. Juro, Števo a Fero sedia na pive na terase pred vlakovou stanicou v KE a čakajú na Vinca. Dávid, ktorý má doraziť, ma ešte značne problémy sa dostaviť včas na stanicu kvôli DP, ktorú uteká odovzdať do školy. Nakoniec však sa všetci stretnú na poslednú chvíľu pred autobusom, ktorý ich teraz konečne vynáša z mestského chaosu a vedie ich kľukatou cestou. Cez okno prúdi svieži vzduch. Autobus zastaví v Zlatej Idke. Tu sa začína ich dlhá púť až na Spiš. V miestnej krčme Števo nabehne k barpultu a vyžiada 5 pív. Ktosi  v prítmí poznamenal: „Hej, zálesák...“ Niektorí miestní Dávida a Števa poznali. Tí sa totiž v zime po turistike tam zastavili na pivo a s gitarou a banjom tam spravili „country roshamboo“ .

Je niečo okolo obeda. Piati dobrodruhovia, teraz ešte plný energie, sa zahryzli do svahu Kojšovskej holi.  Po hodinke už vidia jej vrchol s meteorologickou stanicou, ktorému sa vyhnú. Sily si musia šetriť, veď sú ešte len na začiatku.  Chata Erika pod Kojšovkou je ako vždy ešte stále zavretá kvoli rekonštrukcii, takže obed bude bez piva. Zastavia sa kúsok ďalej pri pamätniku SNP a tam vybalia svoje potravinové zásoby.  

Ihličnaté lesy, ktoré pokrývali okolie Kojšovskej holi sa pomaly začali miešať s listnatými stromami až nakoniec už sme kráčali čistými listnáčmi, ktoré sa tiahli, kde oko dovidelo.  V diaľke v opare mizla nekonečná rovina. Vinco poznamenal: „Hľa, zasľúbená zem!“ Boli to nížiny Maďarska J.

Cesta sa prudko začala zvažovať. Z veľkou úľavou sme sa nechali zviesť príjemným klesaním keď tu Feri  poznamenal, že už hodnú chvíľu nevidel červenú značku (Cesta hrdinou SNP), po ktorej sme mali ísť. Števo sa obetavo vrátil a po čase našiel biedne označenú nenapadnú odbočku, na ktorú navigoval ostatných a mohli pokračovať v ceste. Vtedy ešte netušili, že takýchto miest bude viac.

Najbližšia a zároveň vytúžená zastávka, kedže sa míňali zásoby pitnej vody, malo byť miesto Tri studne.  No aké bolo naše prevapenie, keď miesto troch sme našli len jednu a aj v tej len šuchotalo suché lístie.  S tým sme nepočítali. Vody bolo veľmi málo a najbližší funkčný prameň sme netušili ako ďaleko môže byť. Neostavalo nič iné, len pokračovať ďalej s vierou, že čím skôr natrafíme na vodu. Na neďalekej čistinke s prístreškom sme si trochu zdriemli, nasucho zjedli čokoládu a nemilosrdne sa vydali ďalej. Najbližší záchytný bod bol vrch Kloptaň (1153 m.n.m.) s drevenou rozhľadňou. No cesta naň listnatými lesmi sa zdala byť nekonečnou. Dávid to na jednom úseku už chcel vzdať. Sadol na zem a len tam sedel, dokým mu všetci nezmizli v diaľke. Terén sa zrazu začal prudko dvíhať a miestami sa dalo isť „po štyroch“. Aj listnáče začali striedať smreky až sme sa úplne ocitli v ihličnatom lese. To bol balzam na dušu...  V polovici kopca nás dobehol Dávid. Vody bolo sotva na osvieženie úst. Pred nami za zrazu ukázala vysoká drevená veža. Vedeli sme, že sme už na vrchole. Z výhľadne bol výhľad na všetky strany.  Spoločne sme si prezreli prejdený úsek ale aj úsek, ktorý nás dnes ešte čakal. Mali sme dôjsť  kdesi za sedlo Jedľovec (837 m.n.m.), kde boli pekné lúky na kempovanie.

Zliezali sme z Kloptaňa úzkym  strmým chodníkom. Snáď do sedla dorazíme z

a 1 ½ hod. ako písalo v mape. No za ten čas sme tak akurát dorazili na Zbojnícku skalu (1147 m.n.m.). No pozitívnou vecou bolo, že sme náhodne zazreli na strome nenápadnú šípku k prameňu! Vydýchli sme si. Už rýchlim krokom sme schádzali zo Zbojníckej skaly. Prestávali sme dúfať, že na stanovené miesto kempovania dorazíme do tmy.  Števo, Juro a Vinco šli popredu a ani si nevšímli, že už asi 10 min. kráčajú lesnou cestou bez značky. Ta opäť kdesi znenazdajky odbočila do lesa. Ale kde? Napínali sme oči lesným šerom, a značky stále nikde. Už sme začínali byť zúfali. Vyčerpanosť s blížiacou sa tmou robili svoje. No Dávid s Ferom, ktorý šli hodne pozadu, odbočili správne.  Kým ostatní nášli správnu cestu, oni už odýchovali v sedle Jedľovec. Tu sme aj ukončili dnešný deň. Všetci boli dosť vyčerpaný. Rovno sme zaľahli do spacákov a kým Števo dohral posledné tóny trampskej piesne, všetci už spali. V noci bolo riadne horúco. Zle sa spalo a navyše okolo nás pobehovala zverina.

Ráno nás zo spácakov nás okrem slnečných lúčov vyhnal zvuk motorovej píly a traktoru. Nič romantické.  Až teraz za svetla sme videli, kde sme sa ocitli. Bol to ničím výnimočný listnatý les. Najedli sme sa, zbalili veci a vydali sa na pokračovanie začatej cesty.

Slnko už bolo hodne vysoko, keď sme dorazili na peknú lesnú čistinu, kde údajne mal byť prameň. S nádejou sme prebrúsili celé okolie, no po vode ani stopy. Na tú sme naďabili až o hodný úsek ďalej. Prvý ju zbadal Feri. Bola to rúra 100 z PVC. Ale osvieženie z vydatného prameňa bolo neskutočné. Nielen že sme konečne mohli piť koľko sme chceli, ale aj sme sa mohli poumývať. 

Po krátkej sieste naša cesta už len klesala a klesala. Rozhodli sme sa, že sa na našom pochode zastavíme  v Štós – kúpeľoch.  Toto miesto bolo báječne. Jednotlivé pavilóny rozhodené v smrekovom lese, medzitým všeliake zákutia prístreškami,  lavičkami a jazierkami. A ešte keď sme zarezali do toho pivo v miestnej reštaurácií, bolo všetko najlepšom poriadku.

Po výdatnom obede (cestoviny s tuniakom) sa z diaľky ozvalo zlovestne dunenie ku ktorému sa pridali čierne mračna, čo neveštilo nič dobrého. A už sa zniesli prvé kvapky búrky, ktorú sme sa rozhodli prečkať v jednom altánku. Našťastie však netrvala dlho a my sme mohli po zaslúženom odpočinku pokračovať  ďalej.

V Štóskom sedle (783 m.n.m.) sa nachádza akýsi kostol. Tu sme nachvíľu opustili cestu hrdinov SNP. Museli sme totiž zísť dole do Smolníka (obec, 561 m.n.m.), kde sme mali vyzdvihnúť dievčatá - Teréziu  a Moniku. Tie sem došli z KE busom. Celé okolie prezrádzalo niekdajšiu bohatú banskú minulosť Horného Gemera. Kedysi sa tu ťažili vzácne kovy a jedno obdobie táto oblasť patrila k najbohatším regiónom Rakúska – Uhorska.  Zastávka v obci pre správnych trampov znamená „pivnú príležitosť“. Tak sme už aj s oboma dievčatami zasadli do najbližšej hospody.

No bolo potrebné sa nám poberať, lebo bolo už niečo okolo 15:00 a kvôli menším časovým zmenám sme netušili ešte kde dnes rozložíme tábor. Kráčali sme po asfaltovej ceste hore dolinou, smerom na dedinku Úhornú.  Vzduch bol chladný a vlhký po búrke. Zo strmých vysokých svahoch pokrytými smrekovými lesmi sa dvíhal opar.

Obzerajúc sa po vhodnom mieste na nocľah sme postupne došli až do dedinky Uhorná. No bezúspešne.  Medzitým volal nám Dávid s Monikou, ktorín zaostali za nami, že pri priehrade Uhorná, ktorú sme pred chvíľou míňali, sú perfektne fleky na campovanie. Pýtali sa aj rybrov, ktorí tu končili s večerným lovom. Tak sme sa vrátili a pri malom prístrešku s ohniskom vedľa priehrady sme sa rozložili.

Celé okolie sa ponáralo do príjemného šera, ktoré prerezávala hladina jazera, odrážajúca posledné záblesky  slnečných lúčov.  Od ohňa sa začala okrem vône pečenej klobásy šíriť a aj polyfónia strún gitary a spevu, až pokým nenadišiel čas ísť spať.

Noc bola bola nielen že chladná, ale predovšetkým zohrala svoju rolu aj vlhkosť ťahajúca sa od vody. No spali sme lepšie ako predošlú noc. 

V ten deň ráno sme sa k nám mal pripojiť jeden neznámi tramp - Erik, s ktorým sme sa ešte nikdy nevideli a ktorý nám pred akciou oznámil, že by sa rád  nám pridal. Vtedy sme ešte netušili, že ešte mnoho akcií s ním zažijeme. Zastihol nás akurát pri raňajkách. Zalomené palce a pozdrav: Ahoj, prezrádzali starého, ostrieľaného barda.

A tak sme sa tento krát už v počte osem sa vydali v našej dobrodružnej ceste. Neprešli sme ani 15 minút a už sme opäť stali pred potravinami v Úhornej a s pivami v rukách.  Toto dobytie energie sa hneď potom ukázalo ako výborný nápad, lebo výstup aký nás čakal na hrebeň bol neúprosný.  Ale Šťastlivo sme ho prekonali a v Úhornianskom sedle (999 m.n.m.) sme sa oapť napojili na Cestu hrdinov SNP, po ktorej sme pokračovali až na Biele skaly, kde sme pôvodne mali campovať. Trocha sme aj to začali ľutovať, že sme tu nestrávili noc. Krásne vysokohorské lúky s rostrúsenými smrekmi, k tomu výhľad na okolité horstvo. Aspoň sme toto super miesto využili na obedňajšiu prestávku. Tu zabodoval Erik, keď „na želanie“ ostatných dať si za obedom kávu, naozaj ju vatiahol z bočného vrecka ruksaku. Nakopli sme hneď turistický varič a o chvíľu sa vzduchom niesla úžasná vôňa kávy.

Ďalším naším cieľom bol teraz vrch Skalisko (1293 m.n.m.). Počas dvojhodinovho úseku prevažného stúpania nás chytil dážď. No netrval dlho. A tak keď sme zazreli pred sebou zvetrané bralo Skaliska, dážď ustal. Mračna sa pobrali inam, vyšlo slnko a nám sa naskytla nádherná scenéria. Spoločne sme si pripili domácej slivovice na  dnešný úspech.

Keďže tu fúkal silný vietor a neďaleká turistická Chata pod Volovcom bola zatvorená, pobrali sme sa o sedla Volovec nájsť si vhodne miesto na dnešné táborenie. Poučili sme sa z predošlých dní nenechávať si to na poslednú chvíľu. Ostatne nám to do odporučil aj Števov kamarát. A skutočne. Našli sme ideálnu čistinku na táborenie so studničkou neďaleko.  Počas menšej prehánky sme začali so stavbou stanov a chystaním dreva na oheň.  Potom sme dlho sedeli pri ohni, hralo sa na gitare a spievalo. Pri tejto príležitosti dostal Feri domovenku našej osady.

Táto noc bola najchladnejšou nocou tejto výpravy. Teplotu nad ránom sme odhadovali na 4°C. Števo s Ferom spali okolo ohňa, ostatní zaliezli do stanov. Ráno keď sa vyšplhalo slnko nad obzor, všetci sme ho s radosťou vítali, lebo konečne sme si mohli pospať v teple jeho lúčov. Preto sa spánok natiahol až do 10:00. Jediný Erik bol už skoro hore a spokojne si pobafkoval cigaretu v ústach.

Najedli sme sa, pobalil a vydali sa na cestu. Čakal nás dosť nezáživný úsek. Nieže by to bola zlá oblasť pohoria, ale celé lesy boli následkom holorubov preč. Jediná poživeň pre oči boli výhľady do veľkej diaľky. Začali sa už ukazovať prvé príznaky pochodu. Feri mal už také otlaky na nohách, že sa spočiatku rozhodol ísť bosý, len v ponožkách. No po chvíli to vzdal a radšej trpel tlak kanád.

V sedle Súľova (909 m.n.m.) museli výpravu kvôli vlastnému programu opustiť Dávid, Monika a Terézia. Tí sa pustili asfaltkou do obce Hnilec, odkiaľ im šiel vlak do Košíc. Pôvodne chcel ísť s nimi aj Feri, ale nakoniec sa premohol a pokračoval s ostatnými ďalej.

Bola tu akási samota. Števo s Ďurom a Erikom šli vypýtať vodu.  No nanešťastie tu akurát prerábali vodovod, takže opäť budeme pokračovať s minimom vody dúfajúc, že čoskoro sa ukáže nejaký prameň.  Dávid s oboma dievčatami sa pobral dole do dediny, my ostatní hore hrebeňom na kopce.  Vyšplhali sme sa zo sedla na vrch Smrečinka (1266 m.n.m.). Na opačnom svahu kopca, kadiaľ viedla aj naša trasa, sme zbadali zrub (Zrub pod Stromišom) a na našu radosť sa tu nachádzala aj studnička.  Les, z ktorého sme vyšli, vlastne to už nebol les. Bolo to len veľké rúbanisko. Ale od zrubu, keď sme sa najedli a políhali na zem, sme mali krásny výhľad na dolinu na južnú stranu.  Pri zrube bola aj luxusná latrína s toaletným papierom, čo sme všetci využili J .

Ďalší úsek, ktorý nás čakal, začínal naberať rysy Nízkotatranskej fauny. Dostavali sme sa vlastne už južne od Slovenského raja.  Po dlhšom klesaní udržiavanou lesnou cestou nás čakal posledný výstup tohto dňa a vlastne aj celej výpravy.

Od širokej lesnej cesty sa zrazu nepatrne medzi smreky a mladé briezky oddelil chodník, ktorý kopíroval úzky hrebeň. Naskytla sa nám krásna scenéria. Na malej horskej lúke sme si posadali do trávy a pozorovali okolité kopce.  Rozhodovali sme sa či na tento večer zakotvime tu, alebo to ešte potiahneme kúsok ďalej. Bolo totiž treba vyšliapať kúsok do kopca. Keďže nás lákala predstava piva, rozhodli sme sa že pôjdeme až do sedla Dobšinský vrch (898 m.n.m.). Odtiaľ totiž nebolo ďaleko do Havranej doliny, kde Erik vravel, že sa nachádza akási fajná reštika.  Z posledných síl sme zdolali kopec  Ostrá (1014 m.n.m.) a po krátkom čase sme už aj sedeli v sedle, kde sme  sa rozhodli zakempovať. Rozkazy boli jednoduché: Vinco, Ďuro a Feri pripravia tábor (stany, oheň) a Števo s Erikom medzitým skočia do Havranej doliny pozháňať nejaké plechovky s pivom.

Na dolinu a roztrúsené domky v nej pomaly padala tma. Ľudia ešte posedávali na dvoroch, niektorí ešte dokončovali posledné sobotňajšie práce.  Z lesa zrazu vybehli dve postavy a prebehli cez cestu. Z dvorov sa za nimi ozýval brechot psov. Števo s Erikom, lebo oni to boli, došli do stredu malej osady k penziónu, no nanešťastie zistili, že ten je z tech. Príčin zatvorený. Smola! Pobrali sa preto skrátkou, ktorú Erik poznal, do najbližšej osady – Mlynky. Našťastie tu našli otvorenú krčmu. A ako sa barman čudoval keď mu zahlásili žiadosť: 15 plechoviek piva. Naložili „zboží“ do batoha, dali po jednom panáku a nehľadiac na to, že si ich celá krčma premeriavala, vybehli von. Za pol hodinu už aj sedeli v sedle Kruhová (986 m.n.m.). Sedeli na veľkom kláte, oddychovali po náročnom výstupe s nákladom, pivo a cigareta v ruke...Tma medzitým pokryla celé okolie. Dole v diaľke sa mihotali svetielka domov. Vyšiel mesiac a svietil im na cestu k táborisku, kde ich už ostatní netrpezlivo čakali s navarenou polievkou.

Oheň plápolal, poskakoval po okolitých korunách štíhlych smrekov, medzi ktoré z opačnej strany presvitla mesiac. Posadali sme si okolo ohňa a hrali a spievali trampské piesne, ktoré odprevádzal každému známi zvuk otvárajúcich sa pivových plechoviek.

Ráno sme vstávali jednak s úľavou, že už nás nečaká dlhá cesta, ale na druhej strane sa nám začalo byť ľúto, že táto naša púť sa chýli ku koncu, že už stojíme pri cieli. Najedli sme sa, dopili zvyšné pivo a začali zliezať dolu lesom do osady Mlynky. Bol krásny slnečný jarný deň.

Keď sme „setřeli rosu na kolejích“ a prešli most cez rieku, posadali sme si do autobusovej búdky a vyčkávali na spoj. Čas sme si krátili gitarou, až kým nebol čas nastúpiť do autobusu, ktorý nás teraz viezol v ústrety civilizácií.